História

Vznik obce

Kalinovo leží v Stredoslovenskom kraji na území historického Novohradu v okrese Poltár. Rozprestiera sa v Lučenskej kotline, ktorá je zo severnej strany ohraničená južným úpätím Slovenského Rudohoria a z južnej otvorená. Obcou preteká rieka Ipeľ. Z východnej strany sa ponad ňu vypína kopec Háj, z ktorého je najkrajší pohľad na okolie. Nadmorská výška v strede obce je 207 m, v obci 190 - 365m.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1279. Vznik názvu obce nie je zistený. Usudzuje sa, že to mohlo byť od slova „kalina“ - ker, ktorý dodnes v obci rastie. Pravdepodobne tak vznikol aj názov časti Kalinova - Hrabovo /hrab - pôvodne Grab - druh stromu/.
Hranicou medzi Kalinovom a Hrabovom bol vždy Ipeľ, ktorý sa v minulosti svojvoľne premiestňoval, čo občas spôsobovalo medzi obyvateľmi obidvoch obcí nedorozumenia. O niekoľko rokov po oslobodení sa zrodila myšlienka zlúčenia obcí. Táto významná miestna udalosť sa uskutočnila v roku 1960, kedy sa obyvatelia oboch obcí dohodli na spoločnom názve Kalinovo. Odvtedy je obec z ľavého brehu Ipľa súčasťou Kalinova, a tvorí jeho východnú časť - časť Hrabovo.

História obce

V katastri obce Kalinovo, v časti Žadenec, sa našli vo väčšom množstve úlomky keramiky až z doby bronzovej, železnej a stredoveku. Archeologický prieskum vtedy viedol dr. Ján Bárta a pokračoval v ňom Vlastivedný krúžok pri ZDŠ Kalinovo. Bolo potvrdené, že viaceré miesta stredovekých hradísk boli osídlené už v praveku. Vo štvrtok až prvom storočí p.n.l. bola Lučenský kotlina osídlená Keltmi. Aj náleziská v Kalinove sa nachádzali v údolí rieky Ipeľ. Poiplie od Poltára na juh bolo osídlené aj v dobe rímskej. Osídlenie od roku 950 do roku 1250 zaznamenáva už viac historicky doložených osád a osídiel Medzi nimi sú aj obce Kalinovo a Hrabovo, pritom Kalinovo je doložené aj archeologicky.

Najstaršia písomná zmienka, v ktorej sa spomína Hrabovo, je v listine z roku 1271. Kalinovo sa prvýkrát spomína v listine, ktorú vydala Ostrihomská kapitula roku 1279. Je to zmluva o delení rodových majetkov a hradu Ozdín medzi bratmi Etreovcami. Kalinovo tu bolo spomínané ako Kalnov a Hrabovo ako Grab. Pre zaujímavosť, susedná Breznička bola v listene uvedená ako Berzencha.

Údaje o prvých feudálnych pánoch v Kalinove sú písomne doložené od roku 1279, kedy patrili súrodencov rodu Etre. V tomto období patrila Etreovcov takmer polovica tohto územia. Kalinovo aj v 15.sotorčí patrilo Etreovcom. Im patrila aj časť hrabovského chotára Petrovec (pomenovaný podľa Petra Etre v prvej polovici 16.sotorčia). Hrabovo bolo kráľom Žigmundov spolu s inými časťami vložené ako záloha Fiľakovskému hradu.

Obdobie Tureckej okupácie je kvôli nedostatku materiálov nedostatočne spracované. V 16.storočí patrilo Kalinovo Blažejovi, Benediktovi a Petrovi Eterovcom. Približne v rokoch 1552-1553 na obec zaútočili Turci, zapálili ju, vyrabovali a dvoch členov rodiny vtedy zavraždili. Neskôr sa z celého okupovaného územia vytvárali tzv. sandžaky. Kalinovo patrilo do fiľakovského sandžaku. Naše územie však naďalej pustošili Turci a odvádzali ľudí do zajatia. Územie Poiplia patrilo k naviac spustošeným. Vrokoch 1571-1573 bolo Kalinove uvádzané v zozname obcí ako Kálnó, Hrabovo ako Felsö Garáb a Alsö Garáb (Horné Hrabovo a Dolné Hrabovo). Úspešná prtiofenzíva cisárskych vojsk v roku 1593 znamenala upokojenie politických pomerov na slovensko-tureckom pohraničí. Po vyhnaní Turkov z Novohradu sa majiteľmi Kalinova znovu stali Etreovci. V 17.sotorčí sa však popri nich spomínajú už aj ďalší zemepáni - Michal Bori a rok Batta.

V rokoch 1708 a 1710 zasiahol Novohrad mor. V roku 1715 nariadil kráľ v celom Uhorsku súpis obyvateľov. Kalinovo malo vtedy len 7 domácností a Hrabovo 9. Dediny boli vyľudnené. Zo zoznamov sa zachovali priezviská rodín, ktoré tu vtedy žili. V Kalinove: Mázor, Adam, Bračok, Banzo, Oroli, v Hrabove: Oravec, Kudlák, Varga, Feranec, Gregor, Poliak, Kokavec, Gréč. V roku 1720 malo Kalinovo už 15 domácností a Hrabovo 5. No hlavne kvôli útlaku a vykorisťovaniu poddaní z Novohradu utekli. Cisárovná Mária Terézia po nástupe na trón upravila poddanské povinnosti. Lepšie možnosti priniesli však poddaným až reformy Jozefa II.

V roku 1801 vypukol v Kalinove hladomor, neskôr v roku 1810 cholera. V rokoch 1816 a 1817 zas postihla dedinu neúroda a sucho, v roku 1821 zas záplavy. V roku 1824 sa dedina musela popasovať s veľkým požiarom. Po smrti poslednej z roku Etreovcov sa pomaly schyľovalo k zániku feudálnych pánov.

Po revolučných rokoch 1848 - 1849 prešla pôda na Slovensku do vlastníctva roľníkov, šľachty, cirkvi a štátu. V roku 1873 zas zasiahla Kalinovo cholera., kedy opäť zomrelo mnoho ľudí, nerozšírila sa však do Hrabova. Do obce prišiel postupne priemysel, čo znamenalo budovanie závodov, či železničnej trate. Kalinovo s Hrabovom prekonali prvú svetovú vojnu, hospodársku krízu a v roku 1938 sa stali pohraničnými obcami. Obyvatelia obcí sa aktívne podieľali na Slovenskom národnom povstaní, v oboch obciach vznikli revolučné národné výbory. Dňom oslobodenia našej obce spod nemeckého fašizmu sa stal 12.január.1945.

Po odstránení následkov vojny sa postupne začala obnovovať výroba v Závode, ktorý sa dobre rozvíjal, zároveň vznikali jednotné roľnícke družstvá obec sa postupne renovovala. Ulice dostali novú tvár, budovali sa asfaltové cesty a nové chodníky a ako jedna z prvých stavieb po oslobodení vznikol most, ktorý spája Hrabovo s Kalinovom.

Naše zvony

Málo je asi tých, ktorí by si mysleli, že aj také zvony môžu mať svoj príbeh. U nás v Kalinove je to skutočnosť.

V roku 1930 rozhodla cirkevná i obecná rada, že je potrebné do zvonice nainštalovať nové zvony. Zvon – to znie hrdo, ale nie je zvon ako zvon a tak poverili kantora, známeho výborným sluchom, celkovou rozhľadenosťou a kontaktami, aby kúpu zvonov sprostredkoval. Obyvatelia s radosťou prijali správu, že budú nové zvony. Celoobecná zbierka obidvoch obcí – Kalinova a Hrabova – bola dostačujúca na kúpu.

Vráťme sa do minulého storočia a prostredníctvom úryvku z knihy Janka Rakytku „Mladosť ako sen“ sa zoznámime s príbehom našich zvonov:

Úryvok
Smiech a štrngot pohárov sa niesli ponad predlžujúce sa tiene, víno zapaľovalo krv aj iskru v oku, reč plynula ako voda poniže brodu.
Tu sa náhle z diaľky ozval zvon. Najprv zvolal bim!, potom bim-bam!, a keď nadobudol rytmus, vložil sa do medzidoby hlas druhého, po chvíli tretieho, najväčšieho zvona. Ján Očenáš si priložil dlaň k uchu a s potešením načúval ako si letný vetrík pohráva s letiacimi tónmi a jemným vibrato prikrášľuje trojspev zvonov.
„Ale veď vy, pán rechtor, už máte pomník!, ťukol sa notár do čela.“ Sú to naše zvony. Počujete, práve vás chvália svojim hlasom. Na večnú pamiatku je na nich dokonca aj vaše meno. „Preháňate, pán notár!“ bránil sa učiteľ. „Sú tam mená všetkých členov rady, ona predsa rozhodla o ich zakúpení.“
„To síce áno, ale nápad to bol váš. A keby len nápad – všetko ste vy zariadili! Veď z nás ostatných nikto zvonom nerozumie.“
„Celkom iste by sa našiel aj niekto druhý.“ Odvetil Očenáš celkom skromne.
Keď vám rovno na záhrade stojí nádherná barokovo-klasicistická zvonica s jedným bojazlivým klingáčikom, bodaj by vás nenapadla myšlienka na tri poriadne zvony! Už ani neviem prečo, ale zvonárstvo ma vždy priťahovalo. A zrazu je tu možnosť si splniť sen. Podarilo sa až na tie nešťastné nápisy... Zvonom sa dáva meno obvykle podľa apoštolov, alebo svätých. Z obyčajných ľudí sa uvádza len majster zvonár. V tomto sme my boli nepokorní, a tak sme skoro spôsobili ich zohavenie.
„Zato môže slepá závisť a hlúposť sedliakov a nie my!“ rozčúlene mávol k dedine riaditeľ Križáni.“ Oni sa dožadovali, aby tie nápisy boli obrúsené. Vraj je to nespravodlivé, aby tam boli iba naše mená, pretože aj oni na zvony prispeli. Ak tam nemôžu byť všetci, tak potom nikto. Truľovia! Ešteže ste pri tom boli vy, pán Očenáš a fundovane im vysvetlili, že by zvony mohli puknúť, inak neviem, neviem...“
„To by bola veľká škoda!“ zahorekovala pani Križániová. „Ba čo vravím, hriech by to bol, aby také krásne zvony prišli nanivoč! Ach, a tak ich rada počúvam – znejú ako... ani to slovami neviem vyjadriť...ako taká clivá hudba.“
Potom Očenáš vysvetľoval, čo by spôsobilo obrúsenie a vybral z púzdra svoje husle, prebehol prstami po strunách:
„Tón tejto struny a tón vedľajšej tvoria spolu čistú kvartu. Takto pekne znejú spolu veľký a malý zvon. Keby sa, ale malému brúsením zvýšil nárazový tón, znelo by to asi takto: Počujete? To je zväčšená kvarta. Nielen, že to ťahá za uši, ale nevdojak privoláva pocit tiesne. Preto páni skladatelia používajú tento interval k vyjadreniu motívu smrti. Ale my predsa nechceme zvoniť iba pri pohreboch. Tu prítomné slečny by rady počuli v deň svojej svadby aj šťastné zvony, no nie?“
„A čo tretí zvon, ako pasuje k tým dvom?“ opýtal sa mladý Gandl, očividne zaujatý učiteľovým rozprávaním. „To je dobrá otázka!“ zaradoval sa Ján Očenáš. „Stredný zvon zviera s veľkým malú terciu...Počujete? To je základ molovej, čiže cirkevnej tóniny, ktorá nám tak krásne lahodí. Dobre to povedala pani Križániová: znejú spolu ako taká sladká clivá hudba. Veď ich aj odlievali ozajstní majstri! To ešte nie je všetko! Dobrý zvonár si prezrie vopred všetky ďalšie zvony v blízkom okolí, aby sa mu potom „nehádali“. A tak sa tie tri nové museli prispôsobiť tomu zaslúžilému na našom starom kostolíku. Jeho hlások je presne o dve oktávy vyšší ako hlas najväčšieho, takže môžu spievať všetky dovedna. Hádam si to ocenia aj tí, čo prídu po nás...“

A propos!
V súčasnosti sa začala postupná rekonštrukcia starej zvonice. Vymenili sa okná, dvere a aj fasáda sa vynoví. Robí sa to vďaka obetavým a štedrým ľuďom. Mená bratov Paľka a Vladka Kudlákovcov, Dušana Ciráka, pani farárky Petrillovej, starostu obce pána Šárkana a ďalších aj tých z aktivačnej činnosti, budú z vďaky vryté v našich srdciach.

Úplne na záver:
Aj zvon v novom katolíckom kostole ladí s tými starými zvonmi a my občania Kalinova ten orchester môžeme denne počúvať.

Vďaka Bohu!